Zobrazenie vyhľadávania v navigácii

Navigácia

Spolok histórie colníctva a finančnej správy

Rok 1947 vo filme

Všetci vieme, že povaly okrem prachu a pavučín skrývajú rôzne poklady. Jeden z nich pre nás objavila hovorkyňa Colného úradu Trenčín mjr. Ing. Renáta Peťovská. Zviazané čísla časopisu Hlas hranice nám dnes po takmer 70 rokoch ukazujú mozaiku zo života príslušníkov finančnej stráže na Slovensku v druhej polovici 40. rokov minulého storočia.

Tento časopis začal vydávať v Bratislave krátko po vojne Osvetový zväz finančnej stráže na Slovensku ako pokračovanie časopisu Naša hranica, ktorý vychádzal na našom území od roku 1943.

Aj vďaka šéfredaktorovi, hlavnému rešpicientovi finančnej správy Karolovi Pláteníkovi mal časopis výbornú úroveň a bol obľúbený aj v Čechách. V časopise si mohli záujemcovia nájsť zaujímavosti zo služby, ale aj osobného života, nechýbal informačný servis o služobných predpisoch a napätie zabezpečovali aj romány uverejňované na pokračovanie.

Časopis skončil svoju činnosť podobne ako finančná stráž v roku 1948.

Niekoľko zaujímavých príbehov Vám teraz predstavíme. Články sú v pôvodnom znení, bez jazykovej úpravy.

 

Dni zrady – Uloupená hranice, udalosti, ktoré predchádzali druhej svetovej vojne.

Dramatický príbeh Krušnohorského pohraničia sa odohráva na jeseň 1938, keď medzi českými a nemeckými obyvateľmi začína dochádzať k otvoreným konfliktom, ktoré tvrdo postihujú nielen životy národnostne rozdelených susedov, ale kruto zasahujú najmä do osudov zmiešaných rodín.

Vyhrotená situácia vedie k boju, ktorý ale nemá víťazov. S odstúpením pohraničia sa po mníchovskom diktáte niektorí českí obyvatelia v malej krušnohorskej dedine nezmieria, bojujú s provokujúcimi henleinovcami, ale nakoniec musia poslúchnuť vyššie rozkazy a vydať sa do vnútrozemia.

V jeden a pol hodinovom filme debutoval v roku 1947 režisér Jiří Weiss. Film zaujme aj dnešného diváka, lebo až na niekoľko ideologicky motivovaných chýb zobrazuje udalosti, ktoré sa v roku 1938 stávali v našom pohraničí. Bohužiaľ, ideologické úpravy ťažko poškodili povesť príslušníkov finančnej stráže, ktorí to ako sa dozviete ďalej zle prežívali a protestovali voči zneucteniu ich obetí z obdobia rokov 1938 až 1939.

 Tu máme prvý článok z časopisu, z prípravy filmu; financi sa tešili na premiéru:

 **************************************************************************************

S GUĽOMETMI A GRANÁTMI OPRO­TI FILMOVEJ KULISE. Na rozdiel od ja­viskovej kulise musí byť filmová stav­ba pevná, únosná, verná do najmenších detailov, priestorové vyhovujúca a úplne odolná. K tomuto všetkému pristu­pujú ešte často okolnosti, s ktorými fil­mový režisér nepočíta. Takú výnimočnú požiadavku prejavil režisér Weiss, na­krúcajúci film »Dni zrady«, pre ktorý architekt Fiala stavia v druhom štúdiu barrandovských ateliérov poštovú úradovňu s priľahlou chodbou a s nástup­nou miestnosťou pre mužstvo. Po nakrú­tení potrebných scén zmení sa poštový úrad prestavaním na colnicu, kde sa má odohrať scéna, znázorňujúca obranu dvoch československých colníkov oproti útočiacim ordnerom. Táto scéna bude prevedená veľmi realisticky: pri streľ­be použije sa ostrých nábojov, lebo mu­sia byt zjavné zásahy guliek do trámov, múrov i sklenených tabúľ, obzvlášť ob­ťažným vyriešením potom bude závereč­ná scéna, v ktorej vhodia ordneri oknom do miestnosti ručný granát. Nie je teda pre filmového architekta ľahkým rozlúš­tením ateliérová stavba, na ktorú sú kla­dené tak obťažné požiadavky odolnosti i vieryhodnosti.


Scéna z pripravovaného filmu režiséra J. Weissa »Ukradnutá hranica«, ktorý nám verne pripomenie udalosti predmníchovskej doby.
Na obrázku R. Deyl ml. a R. Effenberger.

 

No po niekoľkých mesiacoch po premiére filmu napísal sklamaný redaktor toto:

 **************************************************************************************

ULÚPENÁ HRANICA. So záujmom očakávaný film režiséra Weissa »Ulúpená hranica« mal minulý mesiac svo­ju premiéru v pražských kinách.

Nás, príslušníkov sboru finančnej strá­že, mimoriadne zaujímal tento film, na­koľko čerpal dej z pohnutých predmní­chovských dní na našich ohrožených hra­niciach, ktoré sme ako jej verní strážco­via najviac skropili svojou krvou.

Film prináša niekoľko pravdivých mo­mentov, verne podaných hercami a dobre zvládnutých rukou nádejného, mladého režiséra. No musí sa mu vytknúť skutoč­nosť, že hlavných strážcov hranice, fi­nančnú stráž, uviedol vo filme len v úlo­hách epizódnych, zatiaľ čo ústrednými postavami filmu je niekto iný.

Každý kto prežil tragickú jeseň 1938 na našich sústavne prepadávaných hra­niciach, musí sa pri sledovaní filmu po­zastaviť nad tendenčné položenou otáz­kou, ktorá sa v priebehu filmu, vždy keď dedina bola prepadnutá ordnermi, ozývala ulicou pomerne dosť často: »Kde jsou finančníci?«

Aby bolo jasno, dávame všetkým teda nielen návštevníkom tohto filmu, ale aj jeho tvorcom, jedinú a pravdivú odpo­veď: »Finančníci byli na hranicích!!!« Áno, stáli v prvej našej obrannej línii na samotnej hranici, tesne tvárou v tvár našim úhlavným nepriateľom a preto márne by ste ich boli hľadali v dedine medzi tými, ktorí tam boli teraz filmova­ní, lebo vtedy nám bolo povedané vcelku asi toto: Vy ste strážcovia hranice a naj­lepšie poznáte nielen miestny terén, ale aj pomery. Vedľa toho, »nie ste vojaci« (ale zato do prvej línie, boli sme viac ako dobrí) a nepriateľ nebude mať dô­vod, k provokáciám . . .

Nuž takto sa mala skutočnosť v jeseň roku 1938, kedy zaznamenal náš sbor pri ochrane štátnych hraníc najväčšie obete, ktoré bohužiaľ, sú dnes z konku­renčných dôvodov tak trestuhodne zne­sväcované. A na vysvetlenie uvedenej otázky, ešte niečo: na každom oddelení finančnej stráže bolo 10 – 15 zamestnan­cov finančnej stráže, ktorí mali sverený 10 – 15 km dlhý úsek hranice. Pýtame sa všetkých rozumných ľudí: bolo možné týmto niekoľkým hrdinom, ktorí boli v plnej pohotovosti na našich hraniciach od mája až do neskorej jesene, úplne odlúčení od svojich rodín a ostatného sveta, uchrániť za temných nocí tento veľký úsek hranice tak, aby sa k nám nedostala ani jediná noha zfanatizovaných nacistov? Nikde sme neustúpili ani krok! Neveriaci nech spočíta hroby na­šich padlých okolo celej našej hranice a potom namiesto ponižovania postaví sa do pozoru, aby nám vzdal česť!

Aj scény so Sašom Rašilovom a jeho kočičkou sú viacmenej náš sbor ironizu­júce. Vykonali sme na našich hraniciach tak cenné a v každom smere vzorné služ­by, že si vyprosíme, aby nás za tieto v oslobodenej vlasti niekto urážal.

Bolo by na mieste, aby sa do umenia – aj filmového – nevtierala skreslená propaganda. Poslúžilo by to veci a dosta­li by sme sa rozhodne ďalej!  

–p–

 

A na záver pridávame zábery z filmu – prestrelka na colnici: